kliknutím na foto, sa zväčší...

DOMA:

Keď sa povie Bajkal, mnohým sa pred očami vynorí bájne čarokrásne jazero na ďalekej Sibíri obklopené vysokými horami a takmer nekonečnou a neporušenou tajgou... Áno, naozaj je to tak. Aj na mňa takto zapôsobilo, keď som ho uvidel prvýkrát: „Tu sa musím niekedy vrátiť!“ Odohralo sa to v roku 1999, keď som tam bol čírou náhodou na služobnej ceste. (Síce o niekoľko mesiacov neskôr som tadiaľ prechádzal znova, ale to som v noci sedel vo vlaku Bajkalsko-amurskej magistrály a smeroval do Moskvy). Lenže čas plynul a ja som pochopil, že môj návrat je asi nereálny. Bolo niekoľko pokusov oživiť túto myšlienku, ale vždy ostalo iba pri sne... Až v roku 2005 sa moja životná situácia zmenila natoľko, že som tento krát už naozaj začal s prípravou a realizáciou. Najskôr som sa vrhol do zháňania potrebných turistických informácií (výdatne mi pomohol internet), potom som začal oslovovať známych a tak som hľadal "kumpánov" do tímu (ale nakoniec nikoho som nezohnal), zháňanie potrebnej výstroje, ďalej to bolo prekonávanie rôznych cestovno-právnych ťažkostí (pozvanie, víza, poistky, letenka,...). V istom bode sa mi zdalo, že to už budem musieť celé zrušiť a to jednak pre úraz na nohe a jednak pre nedostatok peňazí...

vtip na uvoľnenie: Ešte za bývalého ZSSR (trochu to platí aj dnes) príde zahraničný turista a na ceste autom vletel do jamy, že mu odpadlo koleso. Vystúpi, rozčuľuje sa a kúsok ďalej uvidí cestných opravárov. Ide za nimi a sťažuje sa, že prečo tam nedali aspoň nejakú červenú zástavku, aby to bolo vidieť. Oni na neho nechápavo hľadia a potom sa ho opýtajú: "Graždanine, a keď ste prechádzali štátnu hranicu, červenú zástavu ste nevideli? - U nás stačí jedna..."

CESTA:

Nakoniec prišiel deň s veľkým „D“, deň môjho odchodu - teda 19.6.2006. Sú dve hodiny po polnoci a ja stojím na železničnom nástupišti Ostrava-Svinov a čakám na prichádzajúci vlak do Moskvy (cesta trvala asi 28 hodín). Vlak prišiel, ja som spokojne nasadol, dostal posteľnú bielizeň a uložil sa k spánku v maličkom kupé pre troch... Pasová kontrola prešla v pohode. V Poľsku pristúpil ďalší cestujúci do nášho kupé. Od Katowic sme mali asi 45´ meškanie, ale inak cesta ubiehala pokojne. Na hraniciach Poľska-Bieloruska (Brest) nám asi hodinu a pól menili podvozok na "ruské miery". Mňa zaujalo, že v Bielorusku kvitol ešte agát...

MOSKVA:

Asi 30 km pred Moskvou (to už bolo 20.6.) pravdepodobne sama od seba sa spustila ručná brzda a tak vlak prudko zastavil. Inak cesta prebehla bez problémov. V Moskve som mal do večera čas, tak som si ho krátil "proguľkou" (foto 73. - 74.), okrem iného som navštívil aj lunapark. Tu sa stala malá príhoda: Bolo asi 11 hod (park sa otváral až od 13), tak som spokojne vošiel a čakal na atrakcie. Bolo mi už dlho, tak som sa prechádzal popri Volge a prešiel som bránou lunaparku. Po 10m som sa otočil a chcel ísť naspäť do centra, ale zastavila ma poriadková stráž lunaparku, a chceli aby som sa preukázal "vstupným biletom" (50 rubľov!). Samozrejme, nemal som ho, veď predtým som vošiel inou bránou a tam nikoho nebolo. Taká suma sa mi platiť nechcela, takže z atrakcií lunaparku som nemal nič... Zaujímavé je to, že v Moskve (ale i v Irkutsku) lietalo nekonečné množstvo peľu z topoľa. Preprava v metre je rýchla a samotná orientácia (ak má človek plánik) je nenáročná. Večer som sa presunul metrom na "Rečnyj vokzal" a potom 30´ autobusom na letisko Šeremetejovo 1. Hneď ako som vošiel, bol "rozsmotr bagaža" a kontrolórka sa ma pýtala, čo nesiem kvadrátneho tvaru. Odpovedal som, že benzínový varič. Musel som vyliať z neho benzín, náhradnú fľašu mi zhabali a až potom ma konečne pustili na letisko. Keď som prišiel na ďalšiu kontrolu, musel som odviazať cepín a lyžiarsku palicu - každej veci oddelene pridelili prevozný kód a ja som mohol ísť na "dosmotr", kde mi prikázali vyzuť si topánky. Potom som sa už ocitol v hale očakávania a asi za 30´ nás prepravili do lietadla. Let do Irkutska  bol bezproblémový a trval 5.30 hodiny. Leteli sme T 154, vo výške 10500m, rýchlosťou 850 km/hod.

IRKUTSK:

Po pristátí v Irkutsku (21.6.) a po prevzatí všetkých troch častí mojej batožiny (celkom 20kg), ma obkľúčila (ako vždy pre neznajúcich ruské pomery!) svorka neodbytných taxikárov, ktorý mi ponúkali svoje služby za 300 rubľov. Asi 50 m ďalej stál maršrutný taxí (niečo ako naše MHD), kde cena lístka je 8 rubľov. Nasadol som a keď som chcel vystúpiť na železničnom nástupišti a zaplatiť stanovenú taxu, taxikár sa na mňa rozkričal, že musím zaplatiť za dvoch (lebo môj batoh tiež "sedel") a ešte za batožinu, teda 26 rubľov. Povedal som mu, že je nečestný, ale nakoniec som mu to dal a šiel som si kúpiť lístok do Sľudjanky. Stál 200 rubľov. Mal som asi 2 hod času, tak som si šiel kúpiť niečo na jedenie a uvidel som, že asi 100m ďalej sú kasy prímestských vlakov. Zašiel som tam, a zistil som, že do Sľudijanky ide aj električka a stojí len 40 rubľov! (Ide o niekoľko hod dlhšie ako rýchlik (foto 1.), na ktorý  som mal lístok. Smola, keby som chcel zrušiť zakúpený lístok, vrátili by mi iba 50 rubľov a to by sa mi teda vôbec neoplatilo. Tak som sa vrátil za tou predavačkou a ostro sa spýtal, prečo mi nepovedala, že existuje aj lacnejší spôsob prepravy, ale neodpovedala... - To je Rusko!). Tam som si zmenil valutu na ruble a hľadal taxi na cestu do Mondy. Našiel som za dva: za 2000 a 1800 (samozrejme, vybral som si ten lacnejší). Pochopil som, že dostať sa do Mondy (a odtiaľ podľa plánu na Munku Sardyk) a potom späť, nie je vôbec jednoduché a lacné. Šofér mi navrhol, že ma nechá asi 70 km od Mondy, v Nylovej Pustyni a tak to budem mať iba za 1200 rubľov. Nakoniec som súhlasil, veď i tam boli pekné 3000-ky kopce... (Šofér mi odporúčal, aby som šiel do Chojtogol, dedinky z Nylovej Pustyne vzdialenej asi 12km a potom na koňoch na Šumach, mne sa tam nechcelo šliapať a hlavne platiť sprievodcom niekoľko tisíc rubľov!) Vyložil ma okolo 18.00 pri budhistickom chráme (GPS: 51,70909 101,64527 927 m.n.m., foto 2.) a potom som si nasadil ruksak na plecia a vydal sa na púť...

TAJGA:

Bolo veľmi horúco a sparno (v podstate tak tomu bolo celým peším okruhom!). Asi za 1,5 hodiny som prešiel 1,5 km. tam som si rozložil svoj prvý nocľah (GPS: 51,72294 101,63974 1035m.n.m., foto 3.). Večer som sa vrátil asi 6km po vodu a plánoval som ráno vyraziť. Vracal som sa už za tmy a neomylne mi pomohla GPS! Ale keďže tam nebol telefónny signál (našim som potreboval dať vedieť, že sa mi zmenila cesta), rozhodol som sa, že cestu ešte odložím, vrátim sa do Nylovej Pustyne a odtiaľ z pošty zatelefonujem rodičom. Nechcelo sa mi, ale láska je viac, než moje túžby. Prešiel som teda 12km, zatelefonoval (stálo ma to 270 rubľov) a okolo 17.00 som sa vrátil do stanu, zbalil sa a pokračoval v ceste (ako "smerovník" som si vytýčil jeden kopec v diaľke. Bol to asi najvyšší, lebo bol pokrytý snehom, ktorý som si pracovne nazval "štít Strelka" - foto). Odhadoval som, že je asi 20km, to síce bola pravda, ale ani vo sne by ma nenapadlo, že to bude tak náročný pochod! V tajge som už bol veľakrát (okolie Jakutska), ale to, čo som zažil tu sa len ťažko dá opísať a ani fotky nezachytávajú celý "hororový" obzor (foto 6. - 12.)... Najskôr bol hustý les, za chvíľu sa zmenil na slnkom rozpálenú polostep (nízke stromy,  ktoré nedávali veľa tieňu), štípali komáre, ovady, mravce a kliešťare. Postupne mi dochádzala voda i sily... Ani na psychickej pohode mi nepridalo nájdenie niekoľkých bielučkých lebiek (foto 4. a 5.), neskôr husté stromy, asi 80cm mach, močariská, skaly a nakoniec aj samotný fakt, že "štít Strelka" akoby sa stále vzďaľoval... V takejto nálade som si vyčerpaný ľahol do trávy a prosil som Boha o vodu. A Boh nedal dlho čakať. prišiel som do močaristého terénu, kde rástol mladučký Medvedí cesnak, ktorý mi poskytol aspoň na chvíľu pocit uspokojenia smädu. Z najhlbšej mláčky som si načerpal liter vody (nebola síce čistá, ale piť sa dala!), rozložil stan - druhý nocľah (prešiel som asi 12+4 km) a potom prišla aj krátka búrka... Nad ránom mi bolo budíčkom neďaleké "štekanie" sobov. Potom som pokračoval v ceste. Terén sa stále zhoršoval. Neďaleko močiara (GPS: 51,75171 101,66862 1205m.n.m., foto 6.) som si rozložil stan, kde som sa v pokoji od komárov naobedoval a dal som si obednú siestu. Večer som sa presunul ešte kúsok ďalej, svoj tretí tábor som si rozložil v nadmorskej výške asi 1500m, na strmine nad riekou (povedal som si, že radšej na strmine, ako byť bez vody!) - (GPS: 51,77912 101,68931 1493m.n.m., foto 13.). Tento deň som prešiel len asi 3,5km. Bola krátka búrka. Rozhodol som sa, že vstanem okolo 3 (aby som sa pomodlil, najedol, zbalil a kráčal kým nebude taká sauna a komáre - ale nakoniec to moc nepomohlo!). Tento deň bol kritický (bol som rozhodnutý celý výlet už vzdať!), ale vždy som prešiel o kúsok ďalej (za 4 hodiny asi 2,5km!) a nakoniec mi Pán dožičil úľavu. Našiel som pekné miestečko na táborenie (bolo to už takmer za "nekonečným závojom" tajgy!), pri malom jazere (nebol to močiar!) - (GPS: 51,79773 101,70574 1694m.n.m., foto sa mi asi vymazalo). Odpočíval som v stane, bolo neznesiteľné teplo, doteraz ešte zasnežený "štít Strelka"  sa takmer roztopil... Neďaleko jazierka som našiel nedotknutú minuloročnú úrodu brusníc, tak som na na nich "pásol". Dnes som už cítil bolesť v kolenách. V nedeľu (25.6.) som chcel vstať o 4, ale asi som nepočul zvonenie budíka, a keď som sa prebudil, slnko už bolo vysoko. Rýchlo som do ruksaku nahádzal najpotrebnejšie veci a vydal sa na cestu na "štít Strelka" (chcel som sa modliť v prírode, ale zabudol som si v stane breviár). Najbližší katolícky chrám bol odtiaľto vzdialený asi 200km, takže som sa nemohol zúčastniť v spoločenstve veriacich, ale náhradou mi bol veľkolepý chrám Božej prírody vyzdobený rôznofarebne kvitnúcimi rastlinami a s chrámovým zborom vtáčikov...

HORY:

Rozhodol som s ísť do doliny medzi štíty proti prúdu potoka, ale na druhú stranu suchou nohou (silný a hlboký tok) sa nedalo takmer nikde prejsť. Záchranou mi bol padnutý strom (foto 14.). Sadol som si ako na koňa a kúsok po kúsku som sa presúval na druhý breh. Potom ma čakala zaťažkávacia skúška - prechod cez vyschlý prastarý močiar (nekonečné množstvo komárov!) a prudké stúpanie do kopca. Videl som, že na Strelku sa nedostanem, tak som zmenil plán cesty na najbližší kopec po ľavej ruke (foto 15.). A Božia ruka bola zase so mnou: našiel som turistický chodník s konskými stopami (GPS: 51,80960 101,70834 1804m.n.m.). Ešte od šoféra som vedel, že z Chojtogol vedie cesta na Šumach. Bolo mi nad slnko jasnejšie, že som práve na ňu narazil! Asi po hodine som sa ocitol v nádherne širokej doline Šumach (foto 16. - 26.). Stretol som kravy (chcel som si kúpiť mlieko, ale nikoho tam nebolo), neskôr kone... Stretol som aj vracajúcich sa dvoch sprievodcov (ponúkali mi za 500 rubľov krátku prechádzku na koňoch - odmietol som). Okolo 14 som natrafil na malú skupinku turistov z Pítera, ale ja som sa rozhodol, že vyleziem na štít "Strelka" (ukázali mi mapu, ale štít Strelka bol bez označenia). Nie moc povzbudzujúci bol pohľad na žriebä, ktoré tam spadlo do rokliny (foto 22.). Vo výške 2634m som si postavil núdzový bivak (GPS: 51,86057 101,73521, foto 27.) a "naľahko" šiel na vrchol. Bol som vo výške 2926m (do vrcholu chýbalo asi 200m!) mi moji anjeli strážcovia dali znamenie, aby som sa vrátil. Totiž terén bol veľmi zvetraný. Nachádzal som sa na strmej streche balvanov, keď vtom sa mi skala pod rukami odštiepila a ja som našťastie padol asi 1 meter, ale padajúce kamene mi poranili malíček na ruke a ja som vedel, že ďalej už nemôžem ísť, hoci nerád (veď som bol 200m od vrcholu!!! - GPS: 51,85956 101,74435 2926m.n.m., foto "výstup" a 23.) som sa musel vrátiť kvôli úrazu, zvetranému terénu a blížiacej sa búrke do svojho bivaku o 300m nižšie. Len čo som bol od pršiplášťu asi 2m, začalo peklo: silný víchor, búrka, krúpy veľkosti fazule... Trvalo to asi 2,5 hod. Ja som vďaka bivaku bol v suchu a teple. Nakoniec som sa rozhodol, že tam prenocujem aby som na druhý deň vyšiel na nejaký iný kopec. Keď konečne nastala 6. hodina ranná, vstal som celý dolámaný a uzimený. Nemal som už takmer žiadne jedlo ani vodu. Zišiel som teda do doliny, nabral si vodu, vyšliapal na najbližšie pleso (GPS: 51,87313 101,71687 2309m.n.m., foto 24. - 25.) a popri dravej rieke som sa vracal k stanu. Lenže ani po 1 km som nenašiel vhodné miesto na prejdenie na druhú stranu. Tento krát tam nebol padnutý strom, ale zachránil ma ľadovec (foto 28.). Lenže malé prekvapenie! V ľadovci bola asi 4m hlboká a 2m široká trhlina. Našťastie som mal vo svojej výbave mačky a cepín. Batoh som prehodil na druhý breh trhliny, rozbehol sa a pomocou cepínu nakoniec šťastne preliezol na druhú stranu. Niekoľko hodín som potom oddychoval na slniečku v tráve. Vrátil som sa asi 8km do stanového tábora, a len čo som vošiel, opäť začala asi dvojhodinová búrka s ľadovcom. V pokoji som sa domodlil modlitby za dva dni.

CHOJTOGOL - SĽUDIJANKA:

Utorok (27.6.) bol veľmi náročný deň. Vstal som o 4.15, pomodlil sa, najedol, rýchlo zbalil a presúval sa k báglu (keď som sa včera vracal zo Strelky, aby som si odľahčil záťaž na pleciach, nechal som si ho v tajge, neďaleko konskej cesty, na druhej strane rieky, teda asi 2km od stanového tábora). Túto cestu som síce šiel už tretíkrát, ale vtedy s ľahkým batohom. Najskôr ma čakal prudký 200m zostup k rieke, presun cez stromový "most" (nechýbalo moc a bol by som sa vykúpal!) a od rieky ma čakal asi 500m výstup po balvanoch zarastených trávou, predierajúc sa pomedzi najhustejšiu tajgu, potom asi 500 pás prechodu cez polovyschnutý močiar (nie bahnitý!), až som sa asi po 2,5 hodinách dostal konečne k báglu (1860m.n.m) a potom som už pokračoval po konskej ceste smerom k Chojtogol. Cestu som odhadoval na nejakých 5-6km (súdil som tak podľa toho, že keď pastieri tam každý deň vodia kravy z Chojtogolu na pašu a večer späť, nemôže to byť ďaleko a tiež nemôže to byť ani náročná cesta). Zmýlil som sa. Bolo to asi 15km, zostup asi o 930 výškových metrov, cesta bola miestami náročná, batoh bol neznesiteľne ťažký, dostal som otlaky na chodidlá... Jedným z mála potešení bolo, že som stretol ďalšiu skupinu pastierov s kravami (smerovali hore) a kúpil som si 1/2 litra čerstvého mlieka (mňam!). Asi 2km od Chojtogolu (GPS: 51,71400 101,56323 929 m.n.m.) som vyšiel z tajgy (posledné obzretie: foto 29. - 31.) slnko pražilo, vzduch sa vlnil ako na Sahare, som prišiel k rieke a v studenej vode si schladil otlaky. Potom som sa dovliekol na cestu, roztiahol nad sebou dáždnik a čakal asi hodinu na nejakú mašinu... Zastavil maršrutný taxi do Sľudiajanky plný Buriatov (ja som plánoval ísť len do Nylovej Pustyne, ale nakoniec som si to rozmyslel). Cestou ma "spovedali" a udivovali sa, že som bol celkom sám a peši na Šumachu (ich prírodná svätyňa) a keď zistili, že som katolícky diakon, cítil som od nich veľkú úctu... Trojhodinová cesta bez zastávky v malom aute, sediac natlačený bola naozaj veľmi náročná. Zmeravené kolená ma strašne boleli, keď šofér nahlásil prestávku, podal mi do ruky batoh, zaplatil som a presadol do normálneho autobusu. Šofér tam bol veľmi ufrflaný a nadával. Jeden z cestujúcich ho napomenul (bol to nejaký evanjelický kresťan). Šofér sa sám počítal k pravoslávnym a celý autobus viac podržal šoféra pretože bol pravoslávny ako správne uvažujúceho evanjelického kresťana (ja osobne som bol na strane pravdy, teda nezáleží na tom či je niekto vyznania takého alebo iného, ale nadávky do úst nepatria)... Keď som konečne dorazil do Sľudijanky, objednal som si izbu na stanici, osprchoval sa (kašmar vaňa, tiekla!) a ľahol si spať. Okolo 01.00 prišiel ďalší spolubývajúci, trochu opitý, ale inak v pohode. Rušili ma služobné hlásenia o príchodoch a odchodoch vlakov, a samozrejme cinkotanie koľajníc... Ráno (28.6.) som zašiel na poštu, aby som rodičom poslal pohľadnicu a o 11.00 som nasadol do "Bajkalského expresu" (Kruglobajkalka, začali so stavbou v 18. storočí) a vydal sa na poznávajúcu cestu Bajkalu (foto 32. - 51.)...

BAJKÁL:

"Bajkál" - názov od mongolského slova "veľký" alebo tiež "čierny" je najhlbšie jazero sveta (asi 730m). Cestopisecky ho prvý opísal Kurbat Ivanov v roku 1643 (ale prvé dochované písomné zmienky sú z 2.stor., z Číny). Má aj svojho dvojníka "Tanganik" v Afrike. Nachádza sa tu 52 druhov rýb...

Na "111km" bola nepochopiteľná 30´ prestávka (celou cestou takých bolo veľa, ale príčinu som pochopil skoro až na konci: ľudia z vlaku vystúpili a počúvali sprievodčíčku, ktorá vysvetľovala históriu...). Okolo 15.00 sme stáli v Rolovinnom, dal som si na obed pečenú rybu. Pri výstupe z vlaku ma hrozne boleli kolená (zaujímavosť: ich vlaky sú vyššie ako naše, podlaha bola vo výške 140cm!). O 19.30 sme konečne dorazili do Portu Bajkalu (foto 51.), šiel som si zistiť ceny a časy odjazdov parníkov (plánoval som sa presunúť na sever jazera, ale raketa šla až v piatok a stála 1600 rubľov, takže som ostal v Porte). Našiel som si miestečko, kde som si rozložil stan (GPS: 51,87373 104,79684 501 m.n.m., foto 52.). Niektoré zaujímavosti: Maják (nefotil som ho) nefungoval. Pravoslávny kostolík stavali vysoko na kopci, ďaleko od dedinky. Dedina má asi 500 obyvateľov a asi 10 potravinových obchodov vedľa seba... V Portu Bajkalu som strávil 4 dni. Počasie bolo dosť zlé, nekúpal som sa. Čas som si krátil "proguľkami", pozorovaním prác v dokoch, zašiel som do miestnej knižnice, chcel som navštíviť "ruskuju báňu" (stálo to 600 rubľov!), navrela mi pod uchom hrča - navštívil som felčiarku a tá ma poslala k chirurgovi do Irkutska (nešiel som), spal, čítal, hral sa passians, ...

IRKUTSK - ARŠAN:

Bol som znechutený z Bajkalu. V sobotu (1.7.) som sa rozhodol, že odcestujem. Celú noc výdatne pršalo, taže musel som baliť mokrý stan, ale chcel som o 9.15 stihnúť parník na druhú stranu rieky Angary. Ale pre "tumán" (hmla) až o 11.00 odplával iný do Listvijanky. Peši som prešiel 3 km do Rogatky a odtiaľ na Pik Čerkého (GPS: 51,87745 104,83731 703 m.n.m.). Potom som na ceste 4 hodiny čakal na autobus do Irkutska. Keď som vystúpil v Irkutsku, Boh mi poslal jedného dobrodinca: pýtal som sa ho na cestu ku katedrále a on pohotovo zastavil taxi a zaplatil 150 rubľov, aby ma tam doviezol... Prišiel som práve na koniec omše. Potom ochotná boromejka - rehoľná sestra  Roberta sa ma ujala  a býval som u nich v kláštore na druhom konci Irkutska. Nedeľnú bohoslužbu a ostatné dni  som strávil v katedrále (okrem pondelku, vtedy som bol v centre: katolícky kostol tam slúži ako organová sieň, kaplnka je len prenajatá. Omša bola o 18.00. O 17.45 som tam bol sám a vrátnička ma nechcela pustiť, povedala, že omša bude iba keď prídu ľudia. Prišla ešte jedna neveriaca pani z Vladivostoku a tak omša nakoniec bola)... Omšu v katedrále (foto 59. - 62.) mal indonézsky verbista Fulgencius. Veriacich bolo asi 80, z toho 20 detí, 7 miništrantov. (V ostatné dni som prisluhoval ako diakon: výstav Najsvätejšej Sviatosti, požehnanie, evanjelium...). Aby som sa sestrám trochu odvďačil, rozhodol som sa, že im opravím odpadnuté obkladačky. Tak som zháňaj lep (neexistujú tam normálne lepy, len cementová suchá zmes), ale podarilo sa mi aj s tým. Mávali sme v ruštine spoločné modlitby. Dobre ma kŕmili. Na utorok sme si naplánovali výlet do Aršanu. Večer pred tým sme umyli auto, chceli sme nalepiť ochranné tmavé fólie na sklá, ale nedarilo sa. V utorok ráno (4.7.) sme boli na omši, potom ešte sestra mi vybavila registráciu zahraničného turistu (v Moskve by som za to zaplatil 1000 rubľov, tu zadarmo), pribrali sme do auta ešte dvoch miništrantov Vasju a Igora a vyrazili sme do 250km vzdialeného Aršanu (neďaleko Kyrenu). Najskôr sme si pozreli fungujúcu budhistickú svätyňu (GPS: 51,91216 102,41712 465 m.n.m., foto 63.). Potom len mi traja (sestra Roberta ostala v aute)  sme sa vydali na 5 hodinovú túru aršanskou dolinou k vodopádom (foto 64. - 71.). Nedorazili sme až do konca, bolo málo času. Vrátili sme sa, povečerali buriatské národné jedlo "pozý" (niečo ako mäsové pirohy), presunuli sa do Žemčužina (prírodné termálne kúpalisko), ale nakoniec sa nekúpali. Na spiatočnej ceste som asi na hodinu vystriedal za volantom sestru Robertu. Dorazili sme domov až po polnoci. V kláštore doobedie vypínali prúd. Opravil som im DVD (šnúra), snažil sa pomôcť s www, ale nedarilo sa a vymenil vodu v záhradnom jazierku, upratal po sebe a v piatok (7.7.) o 6.45 ma sestra zaviezla na letisko.

MOSKVA - OSTRAVA:

Lietadlo (foto 72.) do Moskvy malo letieť o 8, ale pre tumán vyletelo až o 12.10. Chcel som sedieť pri okne, ale musel som si sadnúť na svoje miesto. Vedľa mňa sedel Anton (veľmi sa bál letu, tak celou cestou pil wisky). Let prebehol bez problémov (v nedeľu potom v Irkutsku pri pristávaní havarovalo lietadlo z Moskvy, asi 150 mŕtvych). Vlak domov mi šiel až pred polnocou, tak som zašiel do lunaparku (foto 75. - 86.), zaplatil vstupné a jedenkrát v živote si užil trochu adrenalínu na atrakciách: americká húsenková dráha (foto 76. - 77.), potom na 50m vysokú "taliansku vežu" (foto 78.), kde sedačky padali voľným pádom, nie menej zaujímavá bola atrakcia centrifúga "break dance" (foto 83.). Najlepšiu zábavu mali vždy diváci, keď lietali dámske kabelky, sandále, alebo videli tie bledé tváre tackajúcich sa ľudí, čo odtiaľ zostupovali dolu... alebo centrifúga "loď" (foto 80.). Najhorší bol spomalený efekt otáčania a zastavenie asi na 10 sekúnd dolu hlavou v zvislej polohe (vtedy tam jedna začala vracať, ja som mal čo robiť, aby som odtiaľ nevypadol, lebo mne boli držiaky veľké...). Aj ostatné atrakcie boli veľmi zaujímavé, ale tam som nebol, lebo boli drahé. Ale aj ako divák som si užil veľa smiechu a celkovo som tam strávil asi 5 hodín. Potom som sa vrátil na Bieloruský vokzal (foto 87. - 88.). a čakal na vlak. Zaujala ma pravoslávna kaplnka. Bola síce už zavretá, ale je pekné, že na stanici je takáto možnosť (foto 89.). Cesta do Ostravy trvala 29 hodín. Vlak mal trochu poruchu s kolesom (v Breste nám vymenili podvozok na "európske miery"). Ale aj tak cesta bola veľmi náročná, pretože nedali sa otvoriť okná, nefungovala klimatizácia a v maličkom kupé pre troch bolo celý deň +36◦C... Do Ostravy sme dorazili v nedeľu (9.7.) ráno s 15 min. oneskorením, o 01.45. Ďakujem Bohu za peknú dovolenku. Vzdušnými čiarami som precestoval viac ako 11400km.

kliknutím na foto, sa zväčší...